sobota, 25. marca 2017

Not an ordinary tourist...

Koncom februára pribudla do môjho šatníka tretia sukňa od krajčírky. Pár fotiek hotovej sukne  ste mohli vidieť už na Instagrame, a pár krát som svoj plán - dať si ušiť sukňu - spomínala v priebehu posledných mesiacov aj tu, na blogu. Od prvotnej myšlienky, že z tejto látky chcem sukňu, cez kúpu látky, hľadanie krajčírky až po samotné šitie, skrátka celý tento proces trval až okolo siedmych mesiacov.=D Samozrejme, že zo sukne som nadšená, hoci chvíľu som mala pochybnosti či je vôbec vhodná na denné/bežné nosenie. Tak som sa spýtala priateľa, že či nie je predsa len priveľmi teatrálna na bežný deň... na čo som dostala odpoveď, že ale láska, ty si celkove teatrálna na akýkoľvek deň. Musím povedať, že sú dni, kedy na seba natiahne len rifle a tričko... ale v zásade mal pravdu. Takáto odpoveď ma uspokojila, a teraz sukňu veselo nosím.

utorok, 21. marca 2017

Spanilá jazda Portom

Ak ste sledovali posledný mesiac môj Instagram, tak vám je jasné, že žijem a dýcham, len akosi nebol čas na blogovanie. No, a kým som tu nebola, stihla som aj krátku ale peknú, a hlavne jarnú, dovolenku v Portugalsku. Spomínate si na to faux pas s počasím v Piran, v Slovinsku??? No tak tú sme si teraz perfektne vynahradili, aj keď bez kúpania. Porto bolo slnečné, rozkvitnuté ... pričom domáci hovorili, že ešte predchádzajúci týždeň tam pršalo a bola zima... My sme však vhupli do krásnych 18 stupňov bez mráčiku na oblohe.=) Ale ako zvyknem vravievať, rozoberme si to pekne od začiatku, pretože my sme sa vlastne do toho Porta takmer ani nedostali. 

sobota, 18. februára 2017

My Beauty Diary #7: "mintové" podkladové bázy

V dnešnom článku by som vám rada predstavila 2 podkladové bázy pod make-up. V prvom prípade ide o podkladový bázu od značky Pupa Milano a v tom druhom o produkt značky The Face Shop. V podstate fungujú na rovnakom princípe - sú zelenej/mintovej farby, takže by mali neutralizovať začervenané miesta na tvári, a teda slúžiť ako podklad pre ďalšie kroky. Priznám sa, že s podkladovými bázami veľa skúseností nemám. Moja vôbec prvá bola práve od značky The Face Shop, za ňou nasledovala opäť výrobok od TFS a aktuálne končím so značkou Pupa Miláno. Ako teda vidíte, moja história podkladových báz nie je ani dlhá, ani rozmanitá. Na druhej strane, trojročná skúsenosť s produktom TFS ma len utvrdila v tom, prečo mám tento produkt rada a naopak, krátka ale negatívna skúsenosť s produktom PM ma zasa  ešte viac utvrdil v tom, že staré je lepšie ako nové. Poďme na to ale postupne a podrobnejšie. =)

nedeľa, 12. februára 2017

My Iconic Dress #5: Aristide Maillol a žena so slnečníkom

Poznáte to... listujete si nejakou knihou a zrazu BUM! To sa ozvala inšpirácia vo vašej hlave pri pohľade na nejakú fotografiu. Aspoň mne sa to presne takto stáva - pozerám, listujem stranu za stranou, a zrazu z ničoho nič to príde... ročné obdobie, strih, látka ... všetko to vidíte a cítite. Skrátka toto všetko som mala v hlave pri pohľade na malý obrázok, ktorý som našla v knihe od Ludmily Kybalovej: Doba turnýry a secese. Ani nie tak samotný tvar šiat ma zaujal, ako vzor látky... ľahký, jemný, trepotajúci sa v letnom vánku a hovorím si - to sú jednoducho dokonalé letné šaty. Tak sa poďme bližšie pozrieť na to, čo ma to tak vlastne zaujalo.;)

nedeľa, 22. januára 2017

Jana Skarlantová: Ze života prababiček

Ak sa vám zdá, že českých autoriek/odborníčok píšucích o dobovej móde je akosi viac než tých slovenských, tak mám rovnaký pocit. Aj táto kniha je totižto z pera Češky, podobne ako napr. knihy od Lubmily Kybalovej. Avšak zatiaľ čo pani Kybalová sa venuje postupne a podrobne každému obdobiu, autorka Ze zivota prababiček, pani Skarlantová, sa zamerala na jeden konkrétny úsek v dejinách, a to na secesiu v Čechách, samozrejme s nevyhnutným premostením do centier secesie ako Viedeň alebo Paríž. 

pondelok, 16. januára 2017

Povolanie knihovníčka

Pomaly to bude rok, čo som v jednom príspevku opisovala svoj neslávne-slávny príchod do mojej prvej skutočnej práce po vysokej škole. Od začiatku bola táto práca kompromis, a tak to aj dopadlo - koncom októbra som skrátka dala výpoveď - nešťastná, uplakaná a vyhorená. Nie že by ma to prostredie tak trýznilo a mučilo, skôr moja neschopnosť prekonať samú seba ma brzdila v čomkoľvek, čo som robila alebo mala robiť. Lenže dať výpoveď bolo ako kompletne priznať svoju neschopnosť a prehru, a tak som to odkladala a odkladala. Myslím, že doteraz som to celé ešte nevstrebala. Nie som úplne o.k. s tým ako to celé skončilo, ale v istom momente som vedela, že ak sa nezmením, a toho som schopná nebola, kompletne ma to pohltí ... a tak som radšej dala výpoveď s tým, že toto je koniec, treba ísť ďalej.