nedeľa 6. augusta 2017

Monte Alegre; 1.časť

Keď som odchádzala na tohtoročnú letnú dovolenku - na kontajnerovú loď, veľmi som sa tešila, ako o tom napíšem článok s názvom "O tom ako cestujú banány do Billy".=D Je to trochu nadnesený názov, vôbec som nechcela písať o banánoch, hoci banány môžu byť jednou z prevážaných vecí. Kontajnerové lode totižto prevážajú rôzne veci - od oblečenia, ktoré objednávate z Číny cez Aliexpress alebo Ebay až po ovocie či tzv. dangerous cargo, čo je akýkoľvek nebezpečný "náklad"(chemikálie, plyn, olej atď.) a samozrejme mnohé ďalšie veci. Názvom som skôr chcela naznačiť a článkom okrem iného priblížiť "pozadie" toho, ako sa k vám takýto tovar môže dostať. Samozrejme, spôsobov je veľa a lodná doprava, je len jedným z nich... ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, keď ste v obchode chytili nejakú dovezenú vec? Ja popravde nie, až kým priateľ reálne nezačal pracovať na takomto type lodí - že čo to je vlastne za prácu, ako k nám tieto veci prichádzajú - to nakladanie kontajnerov, vozenie sa po moriach, z prístavu do prístavu. Preto, keď sa naskytla možnosť na takúto loď k priateľovi ísť, neváhala som.
Za prvé som mohla stráviť niekoľko dní s priateľom a za druhé, konečne si dať veci, o ktorých mi priateľ rozprával, do zmysluplných súvislostí.=D Takže ak vás zaujíma aká bola moja dovolenka  a ako vyzerá práca ľudí na kontajnerovej lodi, čítajte ďalej.;) Vopred upozorňujem, že je to len môj laický pohľad, píšem tak, ako som veci pochopila a zapamätala si ich.... najprv však začnem mojou strastiplnou cestou na loď a malým hejtom na nemecké mužské plemä... =D

Začiatok dobrodružstva...
Na kontajnerovú loď sa môžte dostať najčastejšie (ak nie ste samozrejme priamo námorník) ako príbuzný niektorého člena posádky. Priateľ pracuje pre spoločnosť Hamburg Süd a tá takéto rodinné návštevy podporuje. Musím uznať, že je to dobrá politika, ktorá pomáha jednej aj druhej strane. Ako povedal kapitán: on bude mať na lodi šťastného námorníka a ja sa zasa dozviem, čo vlastne robí. A mať pochopenie pre tento druh práce a určitý prehľad, je zasa pri takomto type vzťahu podľa mňa veľmi dôležité. Bežné kontrakty sú dlhé oficiálne 4 mesiace, počas ktorých sa pár skrátka nemá možnosť vidieť... No a to pochopenie, prehľad ale aj odvahu, dôveru a schopnosť budovať vzťah na diaľku a prekonávať prekážky väčšinou sama, bez prítomnosti priateľa, získate napr. aj takýmto pobytom... alebo aj tým, že s ním absolvujete kurzy v Poľsku (o tom som písala TU). Veľa ľudí si zo mňa napr. uťahuje a pýta sa ma, či sa nebojím, že ma podvádza niekde v nejakom bare. Verte či nie, ale (kontajnerové) lode stoja v prístavoch krátko resp. minimálny nutný čas, takže reálne ani nemá čas sa dostať z prístavu, niekedy, napr. v Kapskom meste, neodporúčajú alebo je úplne zakázané vychádzať z lode (kvôli bezpečnosti)....a niekedy je najbližšie mesto tak ďaleko od prístavu, že niet času na nejaký výlet. Samozrejme, všetko sa mení od prístavu k prístavu, od trasy... ale vo všeobecnosti sa naozaj nebojím - stále platí, že chlap nemusí byť námorník aby ženu podviedol. Charakter chlapa nezávisí od povolania ... debilom (pardon za výraz) môže byť chlap aj doma na súši.=D

Takže na loď som sa dostala ako rodinný príslušník. Už v niektorom predchádzajúcom článku som písala, že letenky som si kupovala sama. Opakujem sa, ale už toto bola pre mňa nová skúsenosť. Skrátka som ten typ cestovateľa, za ktorého vybavoval veci vždy niekto iný. Nebudem hovoriť, že svoje údaje, dátum odletu a čas som kontrolovala hádam tisíc ráz a aj potom som tŕpla, či som všetko spravila správne... ale očividne spravila, pretože 25.7. ráno som vo Viedni nasadla na lietadlo do Hamburgu. Na letisku som chvíľu pobehovala zo strany na stranu, že čo presne mám teraz robiť, chvíľu som aj rozmýšľala či nestojím v tom kilometrovom rade zle... ale nie, bola som šikulka, dala som všetko na prvý raz. 

To zaujímavé začalo až v Hamburgu. Ako prvé som si musela vyzdvihnúť batožinu. K nej vás po správnosti dovedú orientačné šipky, ale tak nie vždy sú tie šipky veľmi zrozumiteľné a v istom bode som netušila, kam presne mám ísť, a tak som sa rýchlo nalepila na dievčinu, ktorá v lietadle sedela predo mnou a nasledovala som ju dúfajúc, že aj ona si ide po svoju batožinu. Batožina nakoniec pol hodinu meškala, ale dorazila a ja som mohla pokračovať v ceste. 
V pozadí loď Monte Alegre. Foto je z naše "hrnečkovskej" série, ktorú s priateľom pri cestách robíme... ale ako ilustrácia stačí.;)
Ďalšia úloha bola nájsť metro - zelenú linku S1 a kúpiť lístok na MHD. Lístok som kúpila, aj ďalšie dva neskôr.... ale doteraz netuším či sa mali označovať, prípadne kde. Metro som teda našla, po chvíľke tŕpnutia som zistila, že idem aj dobrým smerom - teda že sa veziem na stanicu Altona. Tam som aj vystúpila, pričom mojou úlohou bolo nájsť ďalšiu zástavku, ktorú som mala poznačenú, že je 250 metrov ďaleko. Určite bola zastávka aj priamo na stanici, ale nenašla som ju, pretože lialo a ja som nevládala držať aj dáždnik aj ťahať 18 kilový kufor po celej stanici. Navyše kufor je látkový... takže som sa bála, že čoskoro premokne - skrátka ideálne počasie na to, trepať sa niekam s kufrom. Preto som sa rozhodla, že pôjdem tým smerom, kde by tá konkrétna zastávka mala byť a aj tam bola. Počkala som si v daždi na autobus, ktorý prišiel za pár minút. Rýchlo som poskladala mokrý dáždnik a ponáhľa som sa naložiť do autobusu kufor. Nečakajte, že mi niekto pomohol.... Nemci a fyzická práca nejdú dokopy. Navyše som nastupovala prednými dverami, pretože v strednej časti bola mamička s kočíkom. Za to ma samozrejme autobusár spucoval - v nemčine, pričom ani môj zmätený výraz mu nenapovedal, že nerozumiem, čo po mne chce... a celý autobus na mňa pozeral ako také teľce, že prečo nerobím, čo mám... na to sa nejaká babka nasupene postavila a uvoľnila miesto na sedenie, pričom som z jej rečového prejavu zachytila slovo "sitz"...tak si hovorím, že asi sa mám posunúť dozadu (to mi bolo jasné, ale nebolo tam miesto) a sadnúť si. .... tak som horko ťažko ten kufor došúchala k voľnému miestu a sadla si, pričom kufor stále trónil v úzkej uličke, lebo ho naozaj nebolo kam dať.=D Vodič s nepríjemným výrazom pokyvkal znechutene hlavou a dali sme sa do pohybu. Musím povedať, že svojou neokrôchanosťou a nepríjemnosťou sa vyrovnal vodičom našej domácej MHD (česť výnimkám). Ďalšia zástavka našťastie nebola ďaleko... inak zabudla som povedať, že prístav bol na druhom konci mesta, takže z letiska som sa musela prebojovať cez celé mesto. 

Vystúpila som teda na zastávke, pričom ďalší a posledný autobus išiel až za hodinu a pritom som potrebovala prejsť len nejaké 3 kilometre (lenže po obchvate)! Hodinu som si postála na daždi, s bandou robotníkov, ktorá odchádzala a prichádzala, a ktorá pracovala v prístave; okolo lietali nákladiaky, takže ste si nepočuli ani vlastné myšlienky.....navyše v stanovený čas mali prísť dva autobusy s 10 minútovým rozdielom. Pri jednom bola poznámka a nejaký text v nemčine, ktorý som dlho nevedela rozlúštiť. Ak by som nasadla na zlý autobus, bohvie kam by som sa odviezla a hlavne najbližší bus by išiel zasa až o hodinu. Tak som tam stála a preklínala dni, kedy som sa prestala venovať nemčine a ten deň, kedy som si prezieravo sťahovala anglický offline slovník do mobilu, ale ani na stotinu sekundy ma nenapadlo stiahnuť aj nemecký.=D No, ale toľko som pozerala na ten text a na malú mapku, že po nejakej pol hodine mi doplo, kde ktorý autobus stojí.

Takže dobrodružstvo pokračuje, doviezla som sa napokon na správnu a poslednú zástavku, ostávalo už len dostať sa na terminál. Lenže k terminálu viedlo schodisko k nadchodu.... nekryté a ono stále lialo. Tak som tam smutne stála a čakala, kým pôjde nejaký námorník okolo a vynesie mi kufor. Lenže námorníci/robotníci chodili, ale nikto sa nepristavil a ja som priveľmi emancipovaná na to, aby som nejakého poprosila o pomoc, to si radšej vylejem srdiečko tuná, na blogu =D Takže som ho začala vynášať sama - oboma rukami s dáždnikom zastoknutým pod pazuchou. Tesne pred posledným schodiskom sa pritetelil akýsi ujo, ktorý mi ho vytrhol z rúk a vyniesol úplne hore, aby som zistila, že vchod pre návštevníkov je ďalej cez nadchod a dole schodmi. Tak som ho poprosila či by mi to ešte nezniesol dole, načo prikývol a ja som mu bola nesmierne vďačná....



Takmer v cieli...
Takže celá strapatá, ofučaná vetrom a mokrá som došla na recepciu terminálu. Hovorím si, že presne takto som sa nechcela po dvoch mesiacoch postaviť pred svojho drahého. Rýchlo som vytiahla aspoň malý hrebienok a prečesala som si úplne zlepenú a od vlhka stočenú ofinku.... Potom som pristúpila k ujcovi za pultom a hovorím, že idem na Monte Alegre ako pasažier. Ujco pozrel do papierov, raz, dva razy, tri razy..... a potom z neho vypadne, že ale nie som na zozname. Ujco pokračuje vo vysvetľovaní a plynulo prejde do nemčiny. Ja mu odpovedám v angličtine, načo on veľmi lámanou angličtinou povie, že on po anglicky nevie.... no super, tak volám priateľovi, že nie som na zozname. V skratke - stála som na recepcii vyše hodiny, kým sa všetci pochopili a vyriešilo sa, čo sa malo.
Inak pre mňa neuveriteľne vtipný zážitok - v Hamburgu sa totižto zdravia slovami Moin Moin. A teraz to skúste vysloviť a predstavte si, že sa tak zdravia aj dospelí muži.=D Som padla na zadok skoro, keď som to počula.=D Vrátim sa však k príbehu, ujo mi zavolal shuttle bus, ktorý rozváža ľudí po prístave. Voľný pohyb je samozrejme nemožný, už len kvôli bezpečnosti. Došiel teda chlap, takmer ako hora, avšak kufor som do minivanu zasa ťahala sama. Musím uznať, že dvíhať 18 kíl do výšky mi dalo zabrať a chvíľu som sa ozaj trápila - akože ja nie som z cukru, viem sa o seba postarať, ale niektoré mužské gestá skrátka oceňujem ... Šofér mal však na háku, stál mi za chrbtom, pozeral na mňa a čakal. Asi som skrátka priveľká princezná a šofér je zhýčkaný tým, že mu sem chodia samí námorníci a roboši, ktorí sa dokážu obslúžiť sami, pretože mi nepomohol ani otvoriť dvere do auta a ani ich zavrieť. Popravde nie som veľmi kamoška so šupacími dverami na aute, takže ani na tretí raz sa mi ich nepodarilo "šupnúť" dostatočnou silou a zatvoriť ich.... po štvrtom pokuse a po mojej štvrtej otázke, či už sú dvere zatvorené, a po štvrtej šoférovej odpovedi, že nie, nie sú... sa konečne sám zdvihol, obišiel auto a dvere sám zatvoril.

V prístave...
Prístav v Hamburgu je rozľahlý... nie je to len jeden terminál, ale je ich viacero roztiahnutých po Labe, ktoré Hamburgom preteká a rovno aj ústi do Severného mora. Prístavy sú potom plné kontajnerov, vozítok, ktoré ich prevážajú na potrebné miesto, monumentálnych žeriavov, ktoré nakladajú alebo vykladajú a samozrejme priviazaných lodí. Mimochodom, tie vozítka - nie sú riadené šoférom ale počítačom - sú ako tie malé domáce robotické  vysávače, ktoré samé vysávajú, len toto je lepšie.=D Keď to sledujete dlhší čas, pripadáte si ako v Star Wars - oni totižto vedia dať samé prednosť, keď sa im do cesty niečo pripletie, prípadne zastaviť.
Inak celý plán tejto cesty do prístavu bol úplne iný. Priateľ ma mal čakať na poslednej zastávke a pomôcť mi s kufrom a vybavovaním. Lenže na lodi nebolo ešte vybavené imigračné, takže sa z nej nevedel dostať a vyzdvihnúť ma. Napokon sme sa tak stretli až priamo pred loďou, keď ma šofér vysadil. Priateľ bol kompletne vo vytržení, ja unavená, hladná, kedže od raňajok som nič nejedla a zmoknutá, V Hamburgu som pristála o 10:30.... reálne sme sa stretli okolo 15:30. Môj predbežný odhad bol, že na loď prídem okolo jednej... ale ako sa hovorí, človek mieni, pánboh mení.=D 
Moje prvé kroky viedli do officu za kapitánom, ktorému som sa predstavila a odovzdala som pas. Potom hybaj na jedlo - utorkový eintopf.=D A odtiaľ rovno do kajuty. Priateľ vybavil kajutu, ktorá je určená pre majiteľa - to znamená, že je väčšia - má dve "izby" - dennú so sedačkou a písacím stolom, väčšou chladničkou; a nočnú, kde sú dve väčšie postele, skriňa a kúpeľňa. 

Aby som teda zhrnula prvú časť mojej dovolenky - príchod bol pre mňa dosť náročný a bola to výzva po každej stránke. Týždne predtým som sa snažila nad samotnou cestou nerozmýšľať, pretože som sa bála, že ma to len zbytočne vystresuje - že budem premýšľať nad všetkým čo nemusí vyjsť a čo sa môže stať. Som jednoducho taká, že vždy premýšľam veľa a vždy nad tým najhorším, a to som práve nechcela. Chcela som si to užiť, overiť si, že sa môžem na seba spoľahnúť.... Pripravila som sa preto skôr na to, že skrátka môže sa stať čokoľvek (teda nekonkretizovala presne čo) a riešiť to budem, až keď sa to aj reálne stane...nie riešiť vymyslené veci.
Jediné, čo som si naozaj pečlivo naštudovala boli spojenia, ktoré ma do prístavu dovezú. Veľmi mi pomohli aj inštrukcie od Seaman´s mission, ktorým priateľ písal - sú to kresťania, ktorí podporujú resp. v prípade núdze poskytnú pomoc námorníkom alebo ich príbuzným. Ide o také veci ako zabezpečenie ubytovania (vo vlastných ubytovniach), transferu do alebo z prístavu a podobne. Nám odporučili konkrétne autobusy a trasy, poskytli kontakt na osobu, ktorá bude mať v ten deň službu v prípade potreby, s tým, že vedia zabezpečiť aj transfer z niektorých miest priamo do prístavu - túto službu som ale nakoniec nevyužila.


V ďalšej časti budem písať o samotnom pobyte na mori - o tom ako sme mali na lodi black out, podaktorý aj morskú chorobu, pretože nás hojdalo zo strany na stranu, zažila som alarm, počas ktorého som začala radšej upratovať kajutu, aj keď som mala utekať na mostík, o tom ako sme pozorovali delfínov, ako "parkuje" loď a napokon to ukončím mojim jednodňovým pobytom na Malte.  Samozrjme bude aj omnoho viacej a omnoho zaujímavejších fotografií.;)

BB

8 komentárov:

  1. čo ti poviem...ešte aj nemecká písomná predloha dlhé roky ukazovala, že je to národ necitlivý, nadradený, krutý... a ešte aj teraz sa nevedia zbaviť istých sadistických znakoch v predlohe, napríklad aj ostrého S :D, ktoré o nich veľa napovedá.
    a inak ťa teda obdivujem, že si sa na to dala, ja poviem úprimne - v živote by som sama takto nikde necestovala. Proste by som to nezvládla :D, ale ty si fakt poradíš so všetkým.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neprestáva ma udivovať ako veľmi presná dokáže grafológia byť. Úplne moje pocity z tých ľudí.=D Ale ešte raz tam budem musieť ísť, chcem si pozrieť obraz od Maneta - Nanu.
      A ja som vlastne vždy chcela vyskúšať takúto cestu viac menej na vlastnú päsť, len som nikdy nemala dôvod a tým pádom ani odvahu. Ale teraz ma okolnosti donútili - ak som chcela ísť, nemala som na výber.... a musím uznať, že to bolo celkom zábavné plánovať, v realite trošku stresujúce samozrejme, ale ozaj len trošku...no v konečnom dôsledku naozaj nič hrozné.=) Naozaj by som si mala viacej dôverovať - zvlásnem toho omnoho viacej ako si myslím.=) A ty by si určite tiež.

      Odstrániť
    2. Ako som si čítala Tvoj článok, tak k tým necitlivým, nadradeným či ľahostajným ľuďom v Nemecku mi napadla taká krásna myšlienka, myslím, že som ju čítala v Nota bene: Úsmevom obdarujme nie toho, kto si to zaslúži, ale toho, kto to potrebuje. Katka

      Odstrániť
    3. Ja mám dosť blbý zvyk znášať takéto, nazvime to, maniere ľudí s pokorou a úsmevom na tvári, pretože nemám rada konflikty. Radšej ustúpim a ukrojím zo svojej pohody a tvárim sa pritom, že je to ok ako sa dostať do nejakého konfliktu... preto sa na ľudí usmievam a som na nich milá, nech sú akokoľvek nepríjemní voči mne. Preto si dovolím nesúhlasiť s danou myšlienkou - veľa nepríjemných/necitlivých/nadradených ľudí si nemyslí, že potrebujú byť obdarovaní úsmevom, takže naňho ani nijak špeciálne nereagujú. Žiaľ, úsmev nie je všemohúca zbraň, ale len barlička v komunikácii.=)

      Odstrániť
    4. Myslím, že úsmev nie je ani všemohúca zbraň, ani barlička v komunikácii, načo definovať takéto extrémy, úsmev má v komunikácii svoje miesto. Veľakrát potrebujeme to, čo ani nevieme, že potrebujeme a občas to môže byť práve úsmev. Ten citát mi napadol mimovoľne, keď som si pri čítaní predstavovala tých nepríjemných/necitlivých/nadradených ľudí:), vôbec som tým nechcela povedať, že ty si sa určite mračila na celé Nemecko, a keby si sa usmievala, bolo by všetko ináč, všetci by boli iní. Keď myslíš, že Tvoja ústupčivosť je blbý zvyk, možno by sa s tým dalo niečo robiť. Napr. ja už dlhšie pracujem na tom, aby sa môj muž zbavil ústupčivosť a išiel do konfliktov, hoci so mnou. Som na seba hrdá, aj naňho, keď ho vidím v konflikte. Ďakujem za článok, páčilo sa mi, ako si všetko prerozprávala aj s detailami, čítala som všetky 3 diely. Katka

      Odstrániť
    5. Katka, myslím, že ty si typický extrovert s dávkou empatie.=D A nemyslím to nijak zle.
      Áno, ústupčivosť je pre mňa hlúpy zvyk, hoci niekedy som naňho aj pyšná... mám s týmto zvykom dosť "love hate relationship", kebyže tomu mám dať nejaký presný termín. Ale súhlasím - ak to považujem za negatívum, treba na tom pracovať. Nuž, netvrdím, že sa nesnažím... ale nie je to také jednoduché - resp. pre niekoho viac, pre inéhoho menej. Záleží od povahy. Pre mňa to nie je až také jednoduché.=D Ty naopak vyzeráš ako silná osobnosť a verím, že ti nerobí prolém zbaviť sa niečoho, s čím nie si spokojná... tvoj manžel by možno zasa povedal, že sa to dá, ale postupne a miestami je to boj sám so sebou. ... ale toto je na celú debatu, nie na pár komentárov.=D
      V každom prípade ďakujem za komentáre a nesmierne ma teší, že si sa prelúskala všetkými troma článkami!=D

      Odstrániť
  2. Teším sa na ďalšie časti! :-)

    OdpovedaťOdstrániť