sobota 30. septembra 2017

Utrpenie mladej introvertky...

Človek nemôže vyhovieť ostatným aj sebe. Lepšie, keď som spokojná ja ...

(Willy a Colettová: Claudine, s. 157)


Nedávno som sprevádzala priateľa k lekárovi. Ako som tak čakala v čakárni, vzala som do ruky jeden z časopisov, ktorý ležal na stole a začítala sa... až som sa dostala ku článku o introvertoch. Samú seba radím do tejto "skupiny", takže ma veľmi zaujímalo, čo sa v článku píše. Že vraj žiaden človek nie je úplný extrovert  alebo úplný introvert. Inými slovami, človek má v sebe obe "osobnosti", akurát, že jedna prevláda, prípadne niektorí ľudia sú v strede týchto dvoch. Ja pociťujem, že u mňa víťazí práve introvert.
Sama s tým problém nemám - na introvertoch nie je nič zlé, ba naopak, majú veľa výhod... ak sa cítia komfortne, hovoria veci naozaj k veci, majú zaujímavé postrehy, vnímajú a pamätajú si veci, ktoré extrovert(nejší) nepovažujú za nijak podstatné či zaujímavé a vedia počúvať. Nechcem povedať, že jeden "typ" je lepší ako druhý. Práve rozmanitosť osobností - ľudí - robí svet zaujímavým - každý inak reaguje, inak sa správa, inak vníma okolie či svet, každý si utvára iný názor, inak hodnotí a posudzuje, interpretuje zážitky... Je tu však akési "ale", ktoré ja vnímam ... niekto možno nie... no rozhodla som sa aspoň ten svoj pohľad napísať.
V spomínanom článku sa tiež zhodujú, a žiaľ, zažívam to bežne, že dnešný svet je najmä pre extrovertov. Ako sa v ňom píše, uprednostňuje sa obraz úspešného "ja", ktoré je odvážne, spoločenské a cíti sa dobre v centre diania. Človek, ktorý sa presadzuje je motivovaný ... a oceňovaný. Ak takí nie ste, podľa spoločnosti ste, v lepšom prípade, určite smutní a niečo vám je alebo, v tom horšom prípade, ste skrátka divní a ľudia nevedia, čo si o vás majú myslieť, kam vás zaradiť. Minule som v práci nadhodila vedúcemu oddelenia či by nebolo pre mňa nejaké iné miesto - na inom oddelení. On ale nevie na aké oddelenie by ma dal, lebo som "tichá", priveľmi introvertná a on nevie, kam ma zaradiť. Na pracovných pohovoroch som toto počúvala bežne - ste fajn, ste zaujímavá, páčite sa mi, ale stále neviem čo s vami... ???...
Riešenie samozrejme existuje - vy naozaj nemusíte byť divní! Prekonajte sa! Nehanbite sa! Vykročte zo svojej komfortnej zóny! Buďte extrovertom, veď na tom nie je nič ťažké! Ako vám bude potom sveta žiť! Veď existuje toľko motivačných kníh ako vylepšiť svoju osobnosť, svoje ja, svoje sebavedomie, ako byť úspešný, bohatý, šťastný... čítajte a potláčajte!

A ja neznášam, skutočne neznášam tieto vety. Ide ma rozrthať od zlosti, keď to počujem, lebo veď prečo mám prekonávať svoje komfortné zóny? Prečo mám ísť proti svojmu prirodzenému ja? Aby ma ľudia považovali za "normálnu", aby som zapadla do "úspešného ja", aby som vyhovovala svojou povahou iným? Lebo pre extroverta som málo zábavná, ambiciózna a priveľmi "bez života"? Ale veď ja som spokojná so svojím fungovaním, tak ma nechajte.... Áno, niektoré veci sú pre mňa ťažšie ako pre extroverta, niekedy by som chcela byť nenútená, bezprostredná či žoviálna ako to niektorí vedia, ale zmierila som sa už s tým, že taká skrátka nebudem... a bodka. Nič hrozné, nie som kvôli tomu zlá alebo bez motivácie, len sa nepotrebujem ukazovať, pchať do popredia... vlastne ... takéto správanie mi príde vulgárne a odporné.
Skrátka som trocha škrobená, tichá a hanblivá, niekedy poviem niečo veľmi nevhodné, lebo nie som zbehlá v small talku ani v spoločenskej debate, väčšinou neviem, čo odpovedať, a tak sa radšej len usmejem, nerada sa hádam a nerada vyvolávam konflikty, nepotrebujem byť v strede pozornosti, byť najlepším zamestnancom ani vykríknuť prvá správnu odpoveď, pridlho rozmýšľam nad tým, čo poviem a ako to naformulujem...

... a tak si ľudia o mne napr. myslia, že som arogantná. Uznávam, že niekedy viem byť kritická, ale určite nie arogantná. Tiež ma vie pobaviť, keď mi ľudia vyčítajú, že som lenivá, lebo sa mi !nechce! ísť von - na pivo/víno/do spoločnosti. A neviem týmto "škatuľkáčom" (= ľudia, čo škatuľkujú) vysvetliť, že to nie je o lenivosti v štýle, gauč mi je prednejší, ale napr. o tom, že chcem byť skrátka sama, bez "ľudskej spoločnosti". Taký introvert si totižto vie vystačiť aj sám a ešte si ten čas aj užiť. Aj v článku písali, že introvert potrebuje čas sám pre seba, na akúsi regeneráciu a ja veľmi dobre viem, o čom sa tam píše. najmä koncom týždňa mám akejkoľvek interakcie s ľuďmi plné zuby (prekvapivo, pri mojej povahe pracujem vždy s ľuďmi) a vôbec by mi nevadilo, kebyže strávim víkend len tak sama so sebou niekde na kávičke. Ako stredoškoláčku ma ešte víkendové posedenia na pive bavili, ale čím som staršia, tým viac považujem toto posedávanie a vykecávanie za zbytočnú stratu času.

Viem, viem, pre niektorých úplné sci-fi - robiť veci sám, nepodeliť sa o svoje neustále dojmy a vnemy... ale ono je to naozaj super, a nie je nič divné robiť veci sám - obedovať sám, piť kávu sám, užívať si kino sám, sám chodiť nakupovať. Nehovorím, že to treba robiť vždy, alebo že celý môj život je len o činnostiach, ktoré robím sama... ale skrátka, ak to spravím tak čo? Som divná? Nemám rodinu, priateľov? Osobne napr. nemám rada, keď pri obede niekto rozpráva s plnými ústami, alebo keď mi v kine šepká do ucha môj "spoločník" všetky tie dojmy, ktoré nadobudol za 30 sekúnd, čo len premietli reklamy. Veď udrž chvíľu svoje myšlienky vo svojej hlave - nevybuchne ti z toho!;)

Inou sférou, kde tiež veľmi narážam ako introvert, a to takmer denno denne, je osobná zóna a súkromie. Extrovert si asi povie, že to všetko moc prežívam, ale ja nechápem, prečo sa niektorí ľudia musia vyslovene pchať do môjho osobného priestoru, prečo extrovert potrebuje za každú cenu vysloviť svoj názor a najlepšie tak, že skáče človeku do reči.
A spomínané súkromie. Minule som sa zamyslela nad tým, že keď budem rodiť, chcela by som mať vlastnú izbu. Nie preto, že som "panička" a iné ženy sú pre mňa "plebs" a ja s nimi nechcem nič mať, ale skrátka preto, že tieto veci sú pre mňa priveľmi intímne na to, aby som ich zdieľala hoc aj s vlastným pohlavým. Ale extrovertovi to nevysvetlíš....

Aby som to zhrnula, ja osobne niekedy cítim tlak z okolia, ktoré po mne vyžaduje veci, ktoré osobne nechcem a necítim. Potom spochybňujem samú seba, čo má za následok to, že napr. neverím svojim rozhodnutiam. Mám dojem ako by ľudia s prevahou extroverta nevedeli pochopiť, že človek nemusí byť za každú cenu ambiciózny, nemusí vždy dať najavo svoj názor, byť najlepší či rozobrať slovne každú maličkosť len preto, aby nebolo ticho alebo aby sa dotyčný nenudil. Nevie pochopiť ani to, že niekedy sa introvertovi vyslovene nechce rozprávať a potrebuje čas pre seba - aj kebyže len leží v posteli a číta knihu. My takto relaxujeme... a regenerujeme. Ak to druhý človek nepotrebuje...okej, dobre pre neho, ale nás priveľa vnemov vyčerpáva... alebo aspoň mňa. Tiež neviem pochopiť, prečo je viac akceptovaná živá, extrovertná osobnosť... prečo je úplne v poriadku, keď je niekoho niekde "veľa", na druhej strane je však úplne neprípustné nevyjadrovať svoj názor a nepresadzovať sa. Keď povie extrovert nevhodnú poznámku či sa správa ako chumaj, ostatní povedia - okej, on je skrátka taký. Ak niečo nevhodné "zadre" introvert - je skrátka divný... prečo extrovertov akceptujeme takých akými sú a introvertov nie a nútíme ich byť inými? Neznamená to, že nežijeme plnohodnotne alebo nudne. Možno nemám(e) odvahu na všetko... ale ak niečo chceme, vytrvalosť nás k tomu skôr či neskôr aj tak dovedie.


Týmto článok chcem teda povedať nasledovné. Ak cítite vy sami, že sa chcete zmeniť, pretože vás trápia niektoré "nevýhody" toho byť introvertom, tak pracujte na tom aby ste sa zmenili. Poznám jednu mladú ženu, ktorá sa skrátka rozhodla, že na sebe zapracuje a zbaví sa vlastností, ktoré jej komplikovali (najmä pracovný) život, a teraz je znej celkom úspešná extrovertka. Nerobí to síce s takou ľahkosťou ako rodený extrovert, ale to si všimne naozaj len introvert.=D
Ak sa chcete zmeniť kvôli tomu ako je nastavená spoločnosť a nie z vlastného chcenia, tak v tom prípade vám držím palce, máte pred sebou náročnú prácu.
Ak sa meniť nechcete, lebo si myslíte, že je všetko tak ako má byť, tak sa nemeňte a buďte takým spokojným introvertom, akým spokojným človekom vie byť extrovert.;) Nie sme horší, sme rovnako super ako extroverti a náš život je rovnako fascinujúci ako kohokoľvek iného... aj keď žijeme v trochu rozličných "sférach".


A na odľahčenie ešte pár viet k outfitu. Na začínajúcu jeseň som našla v sekáči túto skladanú, teplú, károvanú sukňu v pastelových farbách. Je trocha "babkovská" alebo ako zo šatníka učiteľky z 80. rokov ... ale neodolala som jej - páči sa mi na nej dĺžka, farba, to, že je vhodná na chladné obdobie... je skrátka úžasná. V sekáči som za tri eurá našla aj túto kabelku. Ulyana Sergeenko má v aktuálnej kolekcii kabelky na tento štýl a už nejaký čas som po takej túžila. Má už svoje drobné chybičky, ale to kvôli svojmu veku, tak sa jej to dá odpustiť. Topánky sú z Deichmann... láska na prvý pohľad - keď som ich uvidela zhíkla som a chytila som sa za srdce. Žiaľ, keď sme fotili, nebolo už veľa svetla a nemám dobrý foťák, takže fotky vôbec nevypovedajú o farbe a podobne... ale na mojom Instagrame nájdete video, v ktorom je pekne vidieť ich farba a tvar.;) Košeľa je tuším z minulého roka ešte, z H&M.
BB

12 komentárov:

  1. Najprv k tomu povrchnému - sukničku som obdivovala už v práci a teda, že za tri eura takú krásnu kabelku!!! to máš šťastie!
    No a k druhému... som za to, že človek by sa nemal meniť a tiež nechápem, že kde to vzniklo, že introverti a samotári sú divní, alebo skrátka nie sú nejako v poriadku! čo je koho do môjho štýlu života a keď som rada osamelá, tak čo? Nikdy nikdy nebude skutočne šťastný, ak sa bude nasilu tlačiť do pozície, ktorá mu nijako nesedí a ja si stále myslím, že keď sa dostanem do problému, tak tichý človek mi môže podať rovnako pomocnú ruku ako extrovert, takže som alergická na to pozeranie sa na menej spoločenských ľudí pomaly ako na nejaký nespôsobilý druh! A hovorím to takto z priama, lebo ty sama vieš, že hoci nie som vyslovene introvert, ale práve u mňa je to pol na pol, striedajú sa mi obdobia s ľuďmi s obdobiami, kedy čo najviac vyhľadávam samotu a aj teraz, keď som akože vhupsla do toho social life, tak som to okamžite musela kompenzovať vyslovene s vydupaním si jedného dňa a niekoľkých hodín celkom pre seba... Ja si veľmi užívam spoločnosť, ale na druhej strane, sú, boli a budú obdobia, kedy ma robí dokonale šťastnou jediná vec - sedieť doma v kresle s knihou, sama, bez nutnosti rozprávať alebo čokoľvek riešiť... to som proste ja. A naháňanie sa za kariérou, súťaživosť a také tie súčasné pravidlá, kedy máš v inzeráte na prácu vyslovene napísané, že aká máš byť (nadšená, flexibilná, pracovitá, tímová atd atd), tak to sa mi vždy vyslovene bridilo... a veru veľa ľudí na mňa pozeralo ako na poddruh - lebo nie, ja nechcem mať kariéru, naozaj NECHCEM mať kariéru v super firme... vďakabohu, teraz robím prácu, v ktorej vidím zmysel... ono vlastne, keď ma niečo baví a vidím hlbšie rozmery, tak pre to dokážem urobiť aj nemožné, len obvykle sú to veci, čo by klasický dravý extrovert zmietol zo stola ako nevyhovujúcu kariéru. No a čo už. Našťastie v tomto som sa už naučila fungovať - ja sa prispôsobujem do istej miery, ale nie bytostne a už sa neospravedlňujem, aká som..som na seba hrdá! A aj keby som bola 100% introvert - som hrdá. Ak som šťastná tak ako som. A nebojím sa povedať, že ľudia čo vedú osamelý život sa musia mať naozaj dobre - niekedy tak trochu snívam o veľkom osamelom tmavom dome, kde žijem iba ja xD ...je to také nabíjacie miesto pre moje vnútro.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, ty si v strede oboch a podľa toho si aj vyhľadávaš priateľov - jedno či je to extrovert alebo introvert, dáš šancu každému, pokiaľ má v sebe niečo, čo ťa zaujme.=D A to je super. Ty skrátka vidíš aj "za" resp. všímaš si veci, ktoré iný ignorujú.=) Aj preto podľa mňa nemôžeš pracovať v klasických firmách - skrátka na teba je to priveľmi obyčajné.=D
      A hej - tiež už sa vyrovnávam s niektorými svojimi vlastnosťami - s tými, ktoré som nedávno brala ešte ako negatívum. Skrátka to som ja a nemienim sa za to ospravedlňovať. Samozrejme, ešte bude chvíľu trvať, kým budem vedieť presadiť samú seba na 100 percent, ale raz bude aj to.=)

      Odstrániť
  2. ÁNO! ĎAKUJEM!
    Aj ja sa pridávam do klubu introvertov. Niekedy ma to mrzí, pretože sú obdobia, kedy by som aj chcela ísť niekam von s niekým, ale nemám s kým, najmä tu v Prahe. Alebo - ja som aj nadšená a pracovitá čo sa týka mojej práce, ale napríklad počas štúdia to bolo ťažké, pretože moje nadšenie sa bilo s mojou tichšou a nie dravou povahou, takže si ma často vyučujúci nepamätali. Aj keď som bola šikovná, nebola som schopná sa hneď tlačiť ako prvá ku všetkému alebo sa baviť s doktormi nezáväzne aj o niečom inom ako o pacientoch. (Spolubývajúca extrovertka si potykala s polovicou kliniky ešte ako študent a nemala problém s každým nadviazať rozhovor o čomkolvek, takže ju ludia hned poznali po mene, kým mňa si za dva roky zapamätali traja :D )
    To sú chvíle, kedy ma to aj štve, a aj by som s tým niečo možno chcela urobiť, ale v skutočnosti neviem, či by to vôbec bolo prospešné. Lebo ako vravíš, nám je vlastne dobre aj takto. A veruže mi je dobre, aj keď šéfovi vykám.
    A čo je to sakra s tým predsudkom, že keď som tichšia a nedám sa s niekým hneď do reči, tak som automaticky arogantná?? S tým som sa tiež už stretla a nerozumiem tomu.
    Outfit u mňa za 1*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, tiež ma niekedy mrzí, že na mnohé veci nemám odvahu, ale už sa to nesnažím brať ako tragédiu a snažím sa nerobiť si z toho výčitky, lebo to mi vždy len zhorší náladu a dojem zo samej seba. Skrátka si poviem, že ok, ak nechcem, nebudem sa teraz nútiť...
      A s tým potykaním si - ako keby som videla samú seba.=D Ja sa oťukám tak za pol roka cca a stále to neznamená, že si s okolím potykám... len sa cítim komfortnejšie.=D A najväčšia sranda, to sa mi priateľ vždy "smeje", že vykám každému neznámemu.=D Aj keď je vekovo rovnako na tom...vykám.=D
      Inak dovolenka na Malte bola aká? Počasie vyšlo?

      Odstrániť
  3. Podľa mňa je rozdiel v tom, že v prípade extrovertov vidno v nich život z tridsiatich metrov, na druhej strane vnútorná záhrada introvertov ostáva často neviditeľná. Keďže ľudia radi vidia, "ako to žije", tak práve preto by mal byť podľa extrovertov každý ako oni. Katarína

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ano, byť s extrovertom je zábavnejšie a jednoduchšie ako s introvertom.=D

      Odstrániť
  4. myslíš pre introverta?:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Skôr som to mala na mysli tak vo všeobecnosti - pri extrovertovi sa vie zabaviť introvert aj extrovert. Pri introvertovi mám dojem... že sa extroverti až tak veľmi zabaviť nevedia.=D Veľmi zjednodušene povedané.=D

      Odstrániť
  5. Napr. pre mňa je tak V DOBROM nepochopiteľné, ako sa môžeš tu tak otvorene deliť so svetom o svoje dojmy zo svojej introverzie. Ja som introvert smerom k extrovertovi (ale myslím, že nie až pol na pol) a takto by som na internet písať nedokázala, mám niečo ako fóbiu z toho, že ani len neviem, kto si to prečíta. Rovnako mám veľa krásnych fotiek, ale na instagram by som s tým nešla. Potrebujem ich ukázať tomu, komu chcem a vedieť, kto ich vidí. K introverzii mi nejako nepasuje takýto druh "exhibicionizmu" a je to pre mňa taká malá záhada, ako je to možné? Katarína

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Obavám sa, že toľko čitateľov, aby som to mohla označiť za "svet", žiaľ, nemám.=D Chápem čo tým myslíš, ale v konečnom dôsledku veľmi dobre selektujem čo a koľko toho napíšem. Tebe sa to môže zdať priveľa, ale v skutočnosti je to malinké percento. To, že sa verejne priznávam, že som introvert... nuž som a som rada, keď mi niekto napíše, že v pohode dievča, nie si v tom sama, tieto pocity napr. zažívam aj ja.
      Čo sa týka fotiek, u mňa je napr. Instagram najobľúbenejšou sociálnou sieťou práve preto, že najlepšie sa viem resp. nehanbím sa vyjadriť cez obrázky a k nim nejaký stručný popis. Na FB to napr. nerobím - ten využívam len čisto ako messenger na súkromné správy. Tiež priznávam, že som hanblivka, ale trocha narcisa vo mne je - mám rada pekné oblečenie a rada ho prezentujem.=D Nehcem tým povedať, že sa schovávam za nejakú "vintage identitu" na internete alebo čo, na to tento blog nevznikol. Chcem len prezentovať veci, ktoré mám rada a zaujímajú ma.
      No a čo sa týka toho "exhibicionizmu" - tiež sa niekedy pozastavím nad ľuďmi na internete, ktorí píšu, že sú hrozní introverti alebo majú psychické problémy napr. depresie a pritom pozrieš na fotky a vidíš šťastných ľudí žijúch vzrušujúci život. Jedna vec je tá, že vďaka internetu či blogu dokáže napísať svoj názor aj v realite menej smelý človek - ako napr. ja. A to je podľa mňa perfektné. Ja píšem o tom, čo zažívam, čo ma zaujíma, čo rada nosím...tiež som mala z písania a vyjadrovania nejakých "názorov" (veď píšem len o handrách a cestovaní max.=D) zmiešané pocity resp mám ich aj teraz - koľkokrát niečo napíšem a mám chuť to zmazať - nie je to príliš? Nepíšem totálne blbosti? Dokola a dokola premýšľam ako klasický introvert ale potom si poviem, že už keď som si dala námahu, tak aspoň počkám na odozvu. Ako vidíš nie je jej nejak veľa, ale zväčša je pozitívna a to ma teší a tak si píšem ďalej.=)
      No a aby som to skrátila a vrátila sa ešte k tým ľuďom z internetu, keď si všimneš, exituje množtvo takých ľudí ako som ja, čo sú v realite nesmelí a pritom na blogu či na sociálnych sieťach sú aktívny o sto šesť.=D Je to paradox, ale je to aj možnosť pre každého introverta. Aspoň tak to vnímam ja a tak fungujem.
      A ak sa pýtaš prečo sa viem "odprezentovať" či vyjadriť na blogu a v realite nie... tak odpoveď ti nedám... neviem. Snažím sa, ale skrátka neviem sa prekonať a potlačiť všetky moje alarmy a "divnosti", ktoré sa spustia akonáhle sa dostanem do nejakej "nekomfortnej" situácie.=D

      Odstrániť
  6. A zabudla som, veľmi sa mi páči názov článku, je taký aj výstižný aj (aspoň pre mňa) zábavný.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ďakujem za odpoveď. Myslím, že máš prvenstvo v dĺžke odpovedí v komentároch, čo je veľmi sympatické. Hoci som písala, že je to pre mňa istá záhada, takúto nejakú odpoveď som očakávala. Pýtala som sa na to zo zaujímavosti aj kamaráta psychológa. Povedal, že keď má človek v sebe taký nejaký celkom extrém, tak v ňom často existuje v malom množstve aj opak. Keď sa ten prihlási o slovo, vznikajú zaujímavé veci. Ako príklad uviedol kňaza, ktorý sa zamiluje práve do prostitútky.
    Tento blog som našla cez Drew´s beauty, keď som hľadala nejakú vintage inšpiráciu, ako sa obliecť na swing do tanečnej školy. Rada si čítam tieto posty, môj najobľúbenejší "módny trend" je slow fashion a tu ho nachádzam, mám rada tieto asociácie s umením, výlety do histórie, hoci napr. ku korzetom nemám vôbec žiaden vzťah:).

    OdpovedaťOdstrániť